Spravodaj THTR č. 113, máj 2007

19 strán si môžete prečítať o jadrovej energii v Číne v „atw“ (atómová ekonomika), brucho a žalúdok pre nadšených nukleárnych fetišistov. Je to aj malá pocta Wangovi Dazongovi, ktorý začiatkom 80. rokov na pestro vyzdobených pútnických miestach Jülich a Aachen dychtivo prijímal čistú doktrínu o absolútne bezpečných vysokoteplotných reaktoroch (HTR) a prenášal ju ďalej do rozľahlá krajina za Veľkým múrom, do Číny. Tu sa v 90. rokoch stal prezidentom pekinskej univerzity Tsinghua a okamžite postavil svoj vlastný testovací reaktor HTR, aby ohlásil začiatok novej éry HTR na tomto kontinente. Kurz bol stanovený.
Minulý rok bol prijatý „Strednodobý a dlhodobý plán rozvoja jadrovej energetiky na roky 2005-2020“. Okrem iného zabezpečuje ďalší vývoj takzvaných pokročilých konceptov reaktorov. To zahŕňa HTR. Je to jeden zo 16 kľúčových projektov s najvyššou prioritou. Po tom, čo je experimentálny reaktor pri Pekingu v prevádzke od roku 2000, má byť na polostrove Shandong vybudovaný 195 MW HTR. Stará nemecká koloniálna oblasť bola až do roku 1914 – aký zmysluplný náznak!
Podľa čínskych informácií sa má výstavba začať v roku 2009 a uvedenie do prevádzky v roku 2013. Trochu horliví berlínski inžinieri (2) zo spoločnosti TETRA ENERGIE GmbH (Allee der Kosmonauten 28) datujú prognózy v atw pred tromi rokmi. Je zrejmé, že veci pre nich nemôžu ísť dostatočne rýchlo. Otvorene priznávajú: „Čína začala rozvíjať jadrový priemysel skoro, ale spočiatku špeciálne na vojenské účely“ (s. 775). Súvislosť vo výrobe článkov jadrového paliva je zrejmá: „Továreň na jadrové palivo Yibin (Objekt 812) je jednou z 500 najväčších spoločností v Číne, v ktorej sa spája výskum, vývoj, výroba a predaj (vrátane exportu). Zariadenie bolo pôvodne súčasťou programu jadrových zbraní, bolo zamerané na výrobu a spracovanie plutónia, výrobu palivových článkov Pu a výrobu trícia a lítia-6“ (s. 780).
A v tejto súvislosti autori atw hovoria o sférických palivových článkoch vysokoteplotného reaktora: „Výrobné zariadenie na palivo HTR bolo postavené neďaleko Pekingu a spustené v roku 1997. Ich kapacita je 0,5 kg uránu za deň (zodpovedá cca 100 grafitovým guľôčkam za deň). V tom čase sa to považovalo za dostatočné pre pilotný reaktor HTR (10 MWth) “(s. 780). Prevádzkovateľom nového HTR na polostrove Shandong bude China National Nuclear Corporation (CNNC). CNNC je štátom vlastnená, štátom vlastnená holdingová spoločnosť pod priamou vládnou kontrolou, ktorej prezident a viceprezident sú menovaní predsedom Štátnej rady. Vytvorením CNNC sa dosiahla integrácia vojenskej výroby s civilným využitím jadrovej technológie “(s. 782). Prikrášlená parafráza toho, že atómovú silu a výrobu atómovej bomby nemožno oddeliť.
Už v roku 1986 boli podpísané dodávateľské zmluvy s Framatome (Francúzsko) na dodávku druhej jadrovej elektrárne v Číne neďaleko Hong Kongu. Komplexná dohoda o transfere technológií bola ratifikovaná s Framatome v roku 1992. Táto skupina má teda dobrú pozíciu na čínskom jadrovom trhu. Spolu so Siemensom v rámci dnešnej skupiny AREVA Group (3) skúma ďalší rozvoj linky HTR v rámci EÚ. Dobrý obchod tu bude určite v budúcnosti na ceste. Podobne ako v uhoľných baniach v Číne pred rokom 1914 za nemeckého cisárskeho protektorátu. To isté miesto, len o 100 rokov neskôr.

Horst kvet

Wang Dazong), prezident univerzity Tsinghua, a bavorský premiér Stoiber podpísali dohodu o výskumnej spolupráci medzi univerzitou Qingdao v provincii Shandong (umiestnenie nového THTR!) a univerzitou v Pekingu s Technickou univerzitou v Mníchove. Súčasťou tejto dohody o spolupráci je aj výskumná jadrová elektráreň v Garchingu.

Anmerkungen:
1. Zuoyi Zhang a Yuliang Sun z INET (Univerzita Tsinghua) v „atw“ 12/2006, s. 792
2. Jürgen Kraemer a Horst Bauer v „atw“ 12/2006 „Využitie jadrovej energie v Číne“
3. Pre AREVA pozri Obežníky THTR č. 94 a Nie. 96

„Árijská“ atómová bomba

„Zdá sa, že sen veľkonemeckých nacistov sa napĺňa. „Nemecko-árijskí vedci“ konečne dosiahnu to, čo im „Prozreteľnosť“ odoprela pádom 1000-ročnej ríše 8. mája 1945: zostrojenie árijskej atómovej bomby. Tento sen nemeckých starých a neonacistov a ich dlhoročných „kamarátov“ v známych obchodných podnikoch bude mať len jednu chybičku. Atómová bomba sa vyrába v zahraničí, v Argentíne, Brazílii alebo Juhoafrickej republike, a preto ju zatiaľ nemajú priamo pod kontrolou samotní Veľkonemci.“ (8)
Spomínaný bývalý nacista Ronald Richter ale našiel malý liek. V Bariloche, na úpätí Ánd a blízko čilských hraníc, založil argentínske jadrové výskumné centrum. Bariloche je nemecká kolónia v Argentíne par excellence, úbežník mnohých nacistov. Tu spolu s hlavami atómového centra snívali o budúcej plutóniovej a vodíkovej bombe. Bariloche s početnými nemeckými školami a združeniami sa bude diskutovať na konci článku.
Prečo sa nacisti tak zaujímali o jadrovú technológiu? Robert Jungk cituje židovského fyzika Grünbauma vo svojej knihe „Atómový štát“: „Určite ste si už v ranom štádiu povedali, že tu vzniká kľúčový priemysel, ktorý jedného dňa prekoná všetky ostatné v moci a vplyve.“ (9) Niečo také magicky priťahuje nacistov, armádu a veľké nemecké korporácie.
„Táto technológia – v Nemecku je jej pôvod spojený s vojenskými zámermi fašizmu – po jej neskoršom ‚prechode‘ z armády na takzvané ‚mierové‘ využitie na jej politickú implementáciu a monitorovanie to boli autoritárske, ak nie nevyhnutne fašistické štruktúry. (...) Prepletené administratívne aparáty typické pre jadrovú politiku a ich ťažko pochopiteľné rozhodovacie štruktúry a efekty sa dokonca do značnej miery vyhýbajú tradičným rozhodovacím orgánom - ako sú parlamenty a strany - a sústreďujú sa predovšetkým na úzky okruh príslušných záujmov.“ (10)
V 50. rokoch Adenauerova vláda prijala nejednoznačný západonemecký záväzok nevyrábať jadrové zbrane „na vlastnej pôde“ (!). “Toto vyhlásenie právne nebráni NSR vyrábať jadrové zbrane na cudzom území – napr. B. v Južnej Afrike, Brazílii alebo Argentíne. (...) NSR pôsobila ako poradca vo všetkých fázach argentínskeho jadrového programu a zároveň ťažila zo samotných výsledkov. Už v roku 1961 získala 5 t uránu z Argentíny.“ (11)
Bola to prakticky nemecká špecialita uzatvárať jadrové dohody s diktatúrami.

V roku 1974 bol uvedený do prevádzky prírodný uránový reaktor Atucha I neďaleko hlavného mesta Buenos Aires. Siemens v tichosti vyvinul tento typ reaktora, aby Argentína nebola závislá od dodávok paliva zo Spojených štátov. Mimoriadne výbušné: Ťažkovodné reaktory produkujú obzvlášť veľké množstvo plutónia, ktoré možno použiť na vojenské účely.
S financovaním pomohla aj NSR: „Spolková vláda urobila všetko, čo bolo v jej silách, aby pomohla s uzavretím, vrátane pôžičky vo výške 100 miliónov DM za mimoriadne výhodných podmienok a ďalšej pôžičky od spoločnosti Reconstruction Loan Corporation.“ (12).

Teraz sa konečne dostávame k reaktoru, ktorý má byť s pomocou EHR dokončený v Dortmunde po 12 rokoch odstávky. V roku 1979 sa Kraftwerk Union (KWU) a kanadská spoločnosť AECL postavili proti sebe ako konkurenti pri výstavbe plánovaného 745 MW reaktora na prírodný urán. Hoci nemecká ponuka KWU bola o 400 miliónov dolárov drahšia, vojenská vláda ju akceptovala. prečo?
KWU ponúkla argentínskej vláde širokú dohodu o spolupráci, v rámci ktorej mala časť týkajúcu sa obzvlášť výbušnej atómovej bomby dodať veľmi špecifická dortmundská spoločnosť: „Výstavba systému ťažkej vody by mala byť zadaná dcérskej spoločnosti Hoechst UHDE z Dortmundu. “ (13)
Americká vláda si uvedomila blížiacu sa dohodu a začala pozorne počúvať. Keď NSR umožnila zostrojiť argentínsku atómovú bombu s dodaním závodu na výrobu ťažkej vody, hrozili vážne diplomatické opletačky. Okrem toho kanadskí prístavní robotníci a hnutie solidarity kritické voči diktatúre zabránili včasnému dodaniu nákladu ťažkej vody do Argentíny.
Nemecká KWU nebola stratená, pokiaľ ide o východisko. Ťažkovodný systém z návrhu zmluvy rýchlo zmizol. KWU dodala iba jadrovú elektráreň – a švajčiarska spoločnosť Sulzer kontroverzný systém ťažkej vody. NSR si mohla v nevinnosti umyť ruky. V roku 1980 demonštrovalo 1500 ľudí pred budovou spoločnosti Sulzer vo Winterthure proti pomoci pri výrobe atómovej bomby.
NSR pomohla armáde v ďalšom dôležitom bode: „Schválením pôžičky vo výške 1,1 miliardy DM boli najskôr vytvorené podmienky finančného rámca.“ (14) A všetko pekne zabezpečené štátnymi zárukami Hermes.
Argentína bola na ceste k vytvoreniu autonómneho jadrového palivového cyklu, keďže v tom istom čase bol vo výstavbe prepracovateľský závod Ezeiza. To predstavovalo veľké riziko: jadrový program bol od začiatku v rukách armády, ktorá si chcela robiť vlastnú politiku a nechcela, aby do ich politiky hovorili iní. V 70. rokoch dokonca Argentína poskytla útočisko talianskym fašistickým vrahom (15).

Kvôli rýchlemu ekonomickému úpadku Argentíny a s tým súvisiacim finančným problémom nebolo možné dokončiť Atucha 2 ani vykonať prepracovanie. V roku 1997 sa rozhodlo o privatizácii Atucha 2, ktorá sa však neuskutočnila (16). Až začiatkom roku 2006 sa atómový kolotoč dal opäť do pohybu, ako informoval Argentinisches Tageblatt: „Po týždni rokovaní v centrále Siemensu E. Messi, prezident Nucleoelectrica Argentina (NASA), a L. Antunez, Generálny riaditeľ prevádzkovateľa jadrovej elektrárne dospel k záveru, že nemožno očakávať spoluprácu skupiny Framatom na dostavbe Atucha II “(17). O niekoľko mesiacov neskôr však minister plánovania De Vido oznámil počiatočný úspech. „Z „pragmatických a strategických dôvodov“ sa „reaktivuje celé vedecké, technologické a priemyselné spektrum“ – vrátane obohacovania uránu“ (18).
Očakáva sa, že Atucha 2 bude dokončená do roku 2010, čo bude stáť 600 miliónov dolárov. Do jadrového programu potečie celkovo 3,5 miliardy dolárov (19). Ďalší vývoj Atucha 2 má vraj na starosti kanadská spoločnosť AECL, podradný konkurent KWU z roku 1979. Nečudo, veď aj zástancovia jadrových elektrární kritizujú zastaranú technológiu Atucha 2 a vyslovujú sa za jej prestavbu na plynovú a paroplynovú elektráreň.
Ani dnes Argentína nechce zaostať za Brazíliou. Veľký sused začal s výstavbou závodu na obohacovanie uránu už v roku 2006, čím si ponechal vojenskú možnosť otvorenú. Takže hlúpa stará hra začína odznova. Otázkou samozrejme je, či Argentína vydrží finančne dlhodobo. Ale krajiny ako Venezuela, Peru a ďalšie sú už na podložke a chcú mať jadrovú technológiu z Argentíny. Najmä s Venezuelou ako veľkou ropnou krajinou je to až príliš zrejmé: Cieľom nie je vyriešiť energetický problém, ale pracovať na atómovej bombe spolu s novým, antisemitským spojencom Iránom. „Ľavicová“ a pravicová armáda sa príliš nelíšia v snahe siahnuť v prípade potreby ku krajným prostriedkom.

„Dobré popoludnie, pani Kapplerová, máte všetko?“ – Kapplerová? Bola to manželka masového vraha Kapplera, ktorý nechal v Taliansku zabiť tisíce Židov? A jeho manželka ho neskôr vo veľkom kufri potajomky prepašovala z talianskej väzenskej nemocnice a priviezla do Nemecka, kde ho nič nerušilo? -"To bola naozaj manželka masového vraha Kapplera?" spýtal som sa zvedavo. Franz mi nepriateľsky zasyčal: „Čo si to zase vymýšľaš!“ (20) - Áno, tejto pani Kapplerovej som počas poľnohospodárskej praxe predal biozeleninu a začal som sa predávať aj zamestnancovi jej manžela, esesákovi Erichovi Priebkemu. záujem. V marci 1944 bol zodpovedný za masaker v Ardeatínskych jaskyniach neďaleko Ríma v Taliansku a sám sa podieľal na vražde. Zahynulo 335 ľudí, z toho 75 Židov.
Tak som poslúchol, keď som v týždenníku „Freitag“ v roku 1994 čítal: „Rýchlo dostanem šunku od nacistov. V Bariloche v Argentíne takmer každý poznal minulosť esesáka Ericha Priebkeho “(21). V klimatických kúpeľoch - "Domy ako v Oberammergau" napísal Spiegel v roku 1995 (22) - a jadrovom centre sa masový vrah čoskoro presunul z mäsiara na predsedu "Nemecko-argentínskeho kultúrneho združenia". Aj tu si svoju vášeň pre lyžovanie užil hrdina nemeckého národnosocialistického letectva plukovník Rudel a lekár z koncentračných táborov Mengele tu zostal, kým sa presunul do Brazílie.
Mimochodom, antisemitizmus bol alebo je v Argentíne dosť rozšírený. Niet sa čomu čudovať, pri týchto nováčikoch by si človek mohol myslieť. V roku 1992 došlo k bombovému útoku na izraelské veľvyslanectvo (29 mŕtvych, 300 zranených) a v roku 1994 k útoku na židovské komunitné centrum v Buenos Aires. Išlo o najmasívnejší akt násilia voči Židom mimo štátu Izrael, s 86 mŕtvymi a 300 zranenými.
Až potom, čo americký televízny tím "objavil" Priebkeho v Bariloche, ho Argentína v roku 1996 vydala do Talianska, NSR to nezaujímalo. Reťaz súdnych krachov, miernych rozsudkov, revízií a ochrany nemeckých a talianskych fašistov za jedného z nich by zaplnil celú knihu. Verejné vzrušenie bolo a stále je obrovské, pretože mnoho ľudí v Taliansku si stále veľmi dobre uvedomuje zverstvá fašistov. S každou jeho žiadosťou o oslobodenie z väzby alebo o premenu väzby na domáce väzenie v kláštore sa opäť objavuje príbeh dnes už veľmi starého a stále bezdôvodne provokujúceho Priebkeho.
Prečo mohol Priebke nerušene žiť v Bariloche 47 rokov, hoci nemecké úrady vedeli o jeho pobyte a často navštevoval NSR? Odpoveď nás zavedie do centrály v Dortmunde pre stíhanie nacistických zločinov a k federálnemu generálnemu prokurátorovi Hermanovi Weissingovi, ktorý je za túto oblasť zodpovedný. Noviny „Westfälische Anzeiger“ v roku 1996 informovali: „Weissing priznal, že prokurátori neurobili nič, aby našli Priebkeho, keď ho prvýkrát vyšetrovali v rokoch 1963 až 1971 – ,očividná chyba, ktorá sa nemala stať‘. V tom čase žil Priebke pod svojím skutočným menom v Argentíne a od roku 1952 si na nemeckom veľvyslanectve znovu a znovu obnovoval pas “(23)
A je to ešte horšie. Westfälische Anzeiger titulkom: „Ex-členovia NSDAP vyšetrovali nacistické činy“ – nie (!), noviny mali dodať lepšie. Je až neuveriteľné, že v centrále v Dortmunde boli poverení bývalí nacistickí právnici vyšetrovaním a „prenasledovaním“ ich podobne zmýšľajúcich ľudí. „Z tejto skupiny ľudí bolo osem vedúcich orgánov členmi NSDAP alebo jej pridružených organizácií“ (24).
Jednotlivé prvky magického trojuholníka „fašisti, atómové bomby a zločiny“ spolu veľmi úzko súviseli a v mnohých prípadoch sa navzájom determinovali. Minulosť nie je v skutočnosti minulosťou, ale má vplyv aj dnes. Jednotlivé miesta činu sú poprepletané. Dosiaľ zanedbávané spojovacie línie sa zviditeľňujú, niektoré z týchto miest sú priamo pred našimi dverami a majú veľa spoločného s nami samými.

Horst kvet

Anmerkungen:
8. „Siahanie po bombe. Nemecko-argentínsky jadrový biznis“. Editor: Výskumné a dokumentačné centrum Čile – Latinská Amerika (FDCL), 1981, strana 9
9. Robert Jungk, „Atómový štát“, 1977, 128
10. Pozri pod 6.: strana 41
11. Pozri pod 8, strany 12 a 16
12. Pozri pod 8, strana 20
13. Pozri pod 8, strana 22
14. Pozri pod 8, strana 23
15. Pozri pod 8, strana 60
16. Ricardo Gamboa Valenzuela: „Vplyv politiky na ekonomické reformy“, 2003, s.
17. Argentinisches Tageblatt, 4. marec 3
18. TAZ, 26. august 8
19. Nové Nemecko, 25. a 30. august 8
20. Horst Blume: "14 scén o záhradkároch a vrahoch" v "Ökolinx" č. 14, 1994
Piatok 21. júla 1
22. Der Spiegel, 39/1995, strana 98
23. Westfälischer Anzeiger, 23. august 8
24. Westfälischer Anzeiger, 27. august 8

Transport uránu cez Hamm Horná časť stránky

"Mesto Hamm nie je zodpovedné za túto úlohu, ale federálna vláda alebo štáty," napísalo vedenie mesta Hamm a odmietlo odpovedať na naše otázky o preprave hexafluoridu uránu do Gronau (pozri minulé číslo). Pohotovostné služby Hammer sú prvé, ktoré prichádzajú na miesto možnej katastrofy, ale Hamm nie je zodpovedný. - Ako je to prijímané v médiách?
Takže: „Informácie odmietnuté. Administratíva sa správa „typicky pre Hamm“ (Wochenblatt z 11. apríla 4). „Toto je zlý certifikát. Je Hamm pripravený na radiačnú haváriu?“ (Westfälischer Anzeiger z 2007. apríla 5). „Odovzdávanie zodpovednosti, odmietnutie poskytnúť informácie“ (panoráma nedele z 4. apríla 2007). „Občianska iniciatíva sklamala. Mestá v okolí ako Münster, Lünen a Dortmund by odpovedali na otázky z hľadiska obsahu.“ (Rádio Lippewelle, 1. marca 4). Snáď bude mať primátor po tomto brilantnom mediálnom zmätku predsa len pohodu?
Okamžite dostane príležitosť: 24. apríla 4 rada Bündnis 2007 / Die Grünen sformulovala parlamentnú otázku na túto tému a kritizovala aj správanie administratívy: „Ak by bola záležitosť interpretovaná „benevolentne“, administratíva mesta Hamm by to uznalo Cieľom požadovaných informácií je poskytnúť obyvateľom ciest s nebezpečným tovarom lepšie informácie - tu najmä o železničnej doprave s hexafluoridom uránu - a sťažovať sa na predchádzajúci, menej transparentný postup. Začína sa druhá časť prezentácie.